piatok 29. septembra 2017

Môj prirodzený potrat




Už prišiel ten správny čas zazdieľať aj túto skúsenosť...

Toto leto bolo asi jedno z najhorších aké som zatiaľ zažila.
Bolo ťažké, veľmi ťažké, náročné, vyčerpávajúce. Zdalo sa, že je všetko zle.
Ja bez práce, manžel už takmer rok bez práce, úspory nám dochádzali a začali chodiť prvé faktúry na škôlku, pojistku a začínajúce podnikanie.


Do všetkého toho stresu k nám ale prišlo svetlo. "Leo bude mať súrodenca!" radovali sme sa. Bolo to požehnanie, neplánované, nečakané a už od začiatku milované.
Moje tehotenské hormóny to brali ale všetko veľmi ťažko a pri predstave, že teraz už mi prácu skutočne nikto nedá ma oblieval pot...z čoho budeme žiť!?

Moje podnikanie nie je ešte ani v plienkach, manžel hľadá prácu neustále na všetkých pozíciách a nič... Bože, nič sa nezmení, čo budeme robiť...Prepadla som panike, úzkosti a neskutočnému stresu. Ráno som si sadla za svoj pracovný stôl a v krčoch som plakala z obáv čo bude ďalej.
Neraz som vyslovila svojim blízkym, že sa bojím, že potratím. V živote som necítila takú úzkosť a strach. 

Mohla som vedieť, čo je vyrieknuté je v živote dané (okrem tých miliónov o ktorých stále i nahlas snívame a oni nikde!)

V polke tretieho mesiaca tehotenstva nám Dr. oznámila, že mimiku nebije srdiečko.


Nebudem tu popisovať absolútne odpojený prístup mojej gynekologičky k žene, ktorá sa tešila na tlkot srdiečka svojho miminka, keď na miesto toho sa dozvedela, že miminko ju opustilo.


Oznam
Váš plod nemá srdečnú aktivitu.

Túto vetu som neprijala až do potvrdzujúceho vyšetrenia v nemocnici. Hovorila som si, zrejme im práve nefunguje stroj...
Na gynekolégii ma v podstate hneď poslala na kyretáž. Dala všetky papiere so slovami: "nech sa toho stresu čo mi ten mŕtvy plod prináša čo najskôr zbavím" 
Zamrzla som. Úzkosť nabrala úplne nový smer a predstava, že moje milované dieťatko rozumej plod...má byť rozdrtené, vycucnuté do igelitového pytlíku a odhodené ako biologický odpad, ja pod celkovou narkózou a moje ženské život dávajúce orgány tak hnusným spôsobom ošetrené....to jediné mi privodilo stres.

Ah, ako to popísať. 

Úplne som sa rozsypala...
Nedokázala som rozprávať, zdvihnúť telefón a nie sa ešte objednať na kyretáž.
Bolestne som vzlikala, revala...
Moje dieťatko ma predsa len opustilo. 
Ono vedelo do čoho ide, vedelo, že sa to stane. Opakovala som si. Sú ale ženy alkoholičky, sú v horších podmienkach a nepotratia...tak prečo...nemá zmysel spytovať, pretože odpoveď nepríde.
Možno to bolo tou úzkosťou ktorá ma opantala a možno to bolo dané ešte než sa tak stalo.




NASLEDOVALO HĽADANIE

Áno, to je presne to, čo žena v takej situácii potrebuje. Googliť alternatívne riešenia než je kyretáž. Bože, dúfam, že raz budeme žiť v spoločnosti, kde žena skutočne bude pravdivo informovaná o možnostiach voľby. 
S trasúcimi sa rukami, prameňmi sĺz stekajúcich po celej tvári, nespočtom myšlienok lietajúcimi mysľou som hľadala aké mám možnosti aby to bolo v súlade s mojou vierou.
Vierou v silu tela a prírodu.

"Smozrejme prirodzený potrat!" Tak málo sa o ňom u nás píše a hovorí. Stále veľké tabu. Našla som pár príbehov, napísalo mi niekoľko žien ich osobnú skúsenosť. Jediné čo som vedela bolo, že u každej to prebiehalo trochu inak. Vedela som o rizikách kyretáže aj prirodzeného potratu a voľba bola jasná.

Prečo bol prirodzený potrat jasná voľba

Čas...vedela som, že na to čo sa stalo som potrebovala čas. Pri prirodzenom potrate žena čaká. Nevie kedy to príde. Ale ten čas mi pomohol všetky emócie spracovať, prijať a zároveň pustiť ju...tú malú dušičku.
Necítila som stres z toho, že mám v sebe mŕtvy plod ani nijaké nepohodlie. Zdravotne som bola v poriadku.

Bolo to pre mňa milované dieťatko a úprimne mi príde zvláštne ako sa môže niekomu zrazu zdať ako niečo nechutné...stále bolo mojou súčasťou a bola som svojmu telu vďačná za všetko ako to zvláda.


Úcta k sebe, jemu
Kyretáž (výškrab dělohy) u mňa neprichádzala k úvahu. Vnímam to ako veľmi barbarský, nebezpečný zákrok, ktorý zanechá viac škody a to nie len z fyzického hľadiska a i možnej (dočasnej) straty plodnoti, čo bolo bohužiaľ prípadom pár mojich známych, ale hlavne z etického a psychického hľadiska. Zákrok bez veškerej úcty k žene, ženským životadárnym orgánom a plodu. 

Úprimne verím, že žena, ktorá si je vedomá seba, svojho tela, dieťatka, lásky a života, nepocíti k odumretému plodu zo dňa na deň hnus a pocit "zbavte ma toho..." Naopak, časom dokáže stále s vďačnosťou prijať aj túto životnú skúsenosť.



Neodmietať svoje pocity
Oh, koľko krát som počula "neboj, to ešte nemalo dušu...budeš mať ešte veľa detí...to je veľmi bežné..." a to všetko ako reakcie na môj zármutok.

V kontaktnom rodičovstve (myslím) je nám povedané, že máme potvrdiť pocity dieťatka... no v dospelosti sa snažíme smútok človeka prebiť tým, že mu nahovárame, že je všetko ok a nech vlastne nesmúti. A tí odpojenejší sa rovno tvária, že sa vlastne nič nestalo.

Prečo?

S tým čo sa deje sa  musím vyrovnať ja, nie moje okolie.

Moja rada?
....
Pusti to všetko von
Plač keď to cítiš, krič, hoď sa do perín, posťažuj si, poľutuj sa. 
Nechaj priechod všetkým pocitom ktoré sú ťa teraz plné. 
Máš nespočet otázok, výčitiek, scenárov.
Pusti to všetko von.

Ja som prvý týždeň od "oznamu" len plakala a spala. Nebola som za hrdinku, nikomu som nebola príkladom ako sa s tým vyrovnať. Proste som robila to, čo som cítila. Nenútila som sa, nehrala som pretvárku...

...a čakala som.

Podľa môjho menštruačného kalendára som mala mať cyklus za zhruba 10 dní. Milujem svoje telo. Nádherne so mnou komunikuje, cítim ho a tak nejak som vedela, že cyklus príde aj napriek 2,5mesačnému tehotenstvu s presnosťou švajčiarskych hodiniek a všetko to sebou odnesie.

Aj sa tak stalo. 
Asi na 10.deň od "oznamu" som začala špiniť. Zhruba 2 dni na to všetko odišlo. Vedome, prirodzene a s neuveriteľnou pokorou a vďakou prírode a telu. Nemala som kontrakcie len akoby jeden silnejší kŕč a pak to šlo všetko von v intervaloch. Trvalo to asi hodinku. Chvíľu som sedela, pak chodila...

Asi 4 dni po, som mala pocit neustále si prikladať ruky na podbruško, vaječníky. Ľahla som si, zatvorila oči a precítila takú vlnu, silu, vďaku, posun...
Na duši ma to stále bolelo a slzy stále stekali ale zároveň tam bola veľká vďačnosť ako to celé moje telo zvládlo. Vďačnosť, že sa to mohlo stať prirodzene. Vďačnosť za celý zážitok aj keď to znie asi zvláštne.

Zaujímavé ešte je, že s koncom 6 nedelia, ktoré u mňa trvalo 2 týždne akoby odišiel aj žiaľ.S poslednou kvapkou krvi odišla tá hlboká bolesť a ostala láskavá spomienka





A čo ma mrzí?
Mrzí ma, že niečo, čo je pre nás tak prirodzené sa stalo tak šialeným. 
V dobách pred ultrazvukmi bola žena prvé 3 mesiace v očakávaní. Zamlklé potraty neexistovali, pretože o potrate sa dozvedela až pri krvácaní a to už bol proces prirodzeného potratu. Dnes máme termín zamlklého tehotenstva a to vďaka ultrazvukom, ktoré ukážu, že plod sa nevyvíja alebo nemá srdečnú činnosť pred tým, než má žena akékoľvek príznaky. Lekárom je následne odporučená na kyretáž a o akýchsi prirodzených potratoch nepadne ani slovo...teda okrem toho, že pri nich zrejme príde o život, vykrváca a proste je to nezodpovedné.

Zaujímavé je, že veľmi podobné reakcie počujete od lekára, keď žena zmieni, že chce prirodzený pôrod. 
****************

Dnes dokážem o tejto skúsenosti vyrovnane rozprávať. Nemám výčitky, neobviňujem sa. Nepracujeme na ďalšom dieťatku okamžite ako náhdrade za to čo nás opustilo. 
Chcem dopriať telu aj duši čas.

Pár hodín na to, čo nám lekárka potvrdila, že srdečná aktivita tam nebola, prišla manželovi úžasná pracovná ponuka. Taktiež som dostala prácu a do toho rozbieham vlastný byznys.
Nemusíme sa báť o účty a slnko nad nami opäť žiari.

No moja pokora a vďačnosť za život, za to prepojenie sa prehĺbila.
Ďakujem za túto skúsenosť a milá žena, ak si našla tento článok pretože pátraš po riešeniach tvojmu srdcu bližších, dúfam, že ťa aspoň trochu upokojil. To nie ty si šialená šarlatánka ale svet je tak veľmi odpojený od svojho "ja". 

Objímam ťa
Bea

Srdečne ďakujem všetkým, ktorí pri mne úprimne stáli a držali ma nad vodou. Nechali ma vyplakať sa, počúvali môj bôľ a zdielali svoje nie ľahké zážitky s podobnou udalosťou.


Zaujímavé články na toto téma nájdeš aj tu:






6 komentárov:

  1. <3 si skvela ako si to zvladla <3 verim,ze tvoje slova mnohym zenam v nelahkej situacii pomozu..a kiezby viac ludi zacalo podobne doverovat sebe,svojmu telu a prirode..

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem a len súhlasím ♥ a kiežby lekári ženy k takému správaniu sami podporovali.

      Odstrániť
  2. Krásný článek. Bála jsem se, že jej obrečím, ale byl napsán tak krásně, že jsem místo pláče ani nedutala během čtení a jen zašla, jak jsi statečná. A hlavně máš pravdu. Jsme od přirozenosti (jakoukoli) tak daleko, že se neumíme s naprosto přirozenými věcmi smířit a vyrovnat. Jsi úžasná žena! A já věřím, že vše, co se nám děje, má nějaký smysl a má to tak být. Ovšem důvod nezjistíme hned. Ať se vám daří a buďte stále tak skvělí, jak jste.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Och Bea úplně mi zatrnulo:-( nevím co napsat...?

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Moc hezky jsi to napsala...opravdu...mrzí mě, čím jsi prošla a držím palce do hojení!

    OdpovedaťOdstrániť