pondelok 18. apríla 2016

Separácia dieťaťa a adaptácia v škôlke


Niekedy máte problém ani o ňom neviete...
Zdá sa, že toto je aktuálne ten môj.



Vopred napíšem, že v tomto článku sú len moje subjektívne názory, náhľady, pocity, domnienky, zážitky...

Môj malý Duracel oslávil svoje tretie narodeniny začiatkom roku. Keď sa pozriem na naše spoločné obdobie, boli sme vlastne ako rodina stále spolu. Nezažil separáciu. Ako bábätku som načúvala jeho potrebám, keď plakal prišli sme k nemu, spinkal s nami v posteli, a je to len pár týždňov, čo sa rozhodol spať sám. 

Áno, on sám sa rozhodol, nenútili sme ho, neučili sme ho to...sám dospel do štádia, keď sa pýta do vlastnej postele. 

Zo spôsobu akým sa snažíme spolu sžiť, sa mi už veľakrát potvrdilo, že je to správne. Deti netreba do ničoho nútiť, preprogramovávať ich "táák a teraz je čas aby si spal vo svojej postielke" - cez plač a pocity úzkosti, nezrelosť a strach. 
Lámať veci cez koleno...a prečo?

Priznám sa, že večer sa stal mojou najobľúbenejšou časťou dňa...keď už bol tak pokojný a túlivý, ale hlavne, veď tie deti nám tak rýchlo rastú, prečo by som ho od seba odstrkovala už v tak malom veku? 

Ja si ho rada užijem :)


No náš život je trošku odlišný od väčšiny...veľa sme sa za posledné roky sťahovali. Na všetko sme boli sami, prešli sme veľmi ťažkým a stresovým obdobím, malý vyrastá v štyroch jazykoch, a keď si spomeniem ako sme to všetko  zvládli, len neveriacky krútim hlavou.

Cez všetok ten chaos, sme však vždy boli spolu, súdržní, podporovali sa a cítili medzi sebou ako rodina prepojenie, istotu, bezpečie. 

Preto, mi teraz robí dosť veľký problém prijať od cudzích ľudí poučky na to...ako je to v poriadku, keď moje dieťa srdcervúco reve, cíti sa skľúčene a neisto v prostredí ktoré mu je neznáme, s ľuďmi, ktorých nepozná v húfe detí s rečou, ktorej nerozumie...

"TO JE NORMÁLNE, TO ROBIA VŠETKY DETI..."
...neustále opakujú učiteľky


Áno, súhlasím, že keď dieťa takto vyjadruje svoje pocity, je to normálne. Ale už nemôžem súhlasiť s tým, že  ignorovať tieto pocity a vyjadrenie dieťaťa je pre jeho osobný rozvoj taktiež normálne, a MY DOSPELÍ ho teda ideme  naučiť - že to tak proste je a on si zvykne.

Čo tým dieťa v skutočnosti učíme?

Ďalej sa mi nepáči ďalší zažitý názor a to..."nebojte sa, on si tu z učiteľov nájde ktorý mu bude najbližšie a k nemu bude lipnúť"

Osobne nerozumiem, prečo by dieťa vôbec potrebovalo lipnúť k autorite - čo sa však deje práve vtedy, keď je hodené do neznámeho prostredia a cíti sa ustráchane.

Keď dieťa prirodzene dospeje k poznaniu, že sa mu v kolektíve páči, oboznámi sa s prostredím aj lektormi a to mierumilovnou a prirodzenou cestou, určite to prospeje jeho osobnému vývoju viac, ako keď k tomu vlastne nedospeje, len si musí zvyknúť cez slzsy, pocity strachu a neistoty. A akúsi oporu hľadá v neznámom dospelom... 


Je mi teda veľmi ľúto, že táto podstata nie je pochopená a akceptovaná.
Pre mňa je to prirodzené, nie je to vyčítané z kníh, tento druh rodičovstva nemá názov, je to prirodzené.


Mojou iróniou je, že som bola práve aj ja tá, ktorá ukľudňovala ustráchané maminky pri nástupe detí do škôlky. 

Ale až dnes pri vlastnom dietati viem toľko vecí, o ktorých som vtedy nemala ani tušenia...

Deti som mala vždy rada, ale prechod do škôlky z domáceho prostredia som brala ako niečo, čo musí byť a dieťa si zvykne...netušila som, že dieťa má už vtedy svoju vlastnú osobnosť, pocity, dokáže mať pocit krivdy, osamotenia, úzkosti. A vôbec nič som netušila o tom, ako ho môže ovplyvniť jednanie s ním na celý jeho život.

Že odvracanie jeho pocitov strachu na ignoráciu, ho vlastne učí, že na ňom nezáleží. Na jeho aktuálnom pocite nezáleží a ja sa len snažím odvrátiť jeho pozornosť. 


Každé dieťa je iné, niekedy potrebuje deň, niekedy týždeň a niekedy si ani nevšimne, že mama tam už nie je. 


Môj syn potrebuje svoj čas na adaptáciu, a ja v tom nevidím problém.
Je to súčasť jeho charakteru, a nejdem sa ho snažiť preprogramovať, pre škôlkárske ne/pravidlá.
V prvom rade hľadám škôlku, ktorá podporuje osobnosť dieťaťa a aj tak k celému vzdelávaco - výchovnému programu pristupujú. 

Napríklad, svojich starkých nevídaval často, do teraz to bolo niekedy len 1xdo roka. Boli to pre neho cudzí ľudia. Vždy keď k nám prišli, chvíľu trvalo kým im začal dôverovať, pozoroval nás a pochopil, že všetko je v poriadku.
Ostal s nimi celé 3 dni úplne sám bez matky a otca.
A viete čo?
Vraj po nás ani nepípol!!
Pretože cítil istotu, dôveru a nemal dôvod plakať, báť sa!
Len potreboval svoj čas...

Ale vravím, vychádzam z našej situácie, ktorej súčasťou je, že vďaka Bohu sa nemusíme ponáhľať. 
Do práce by som sa vrátila rada, ale nie je to momentálne nevyhnutné, a tak si môžem dať čas s výberom tej správnej škôlky.

Verím, že škôlky by mali byť priateľské zariadenia, ktoré spolupracujú s rodičmi. V dokonalom svete, by si rodičia mohli vybrať tú, ktorá najviac vyhovuje ich životnému štýlu, a prirodzene by sa radi stali jej súčasťou.

Veď je to predsa miesto, kde začnú naše deti tráviť väčšinu času dňa, bude ich formovať, ich osobnosť, názory, postoje, reakcie, prístup k problémom a riešeniam.
Záleží na tom.


A spraviť tak málo, ako uspôsobiť adaptačný program potrebám dieťaťa, by bol veľmi pozitívny krok.


Aké boli vaše zážitky z prechodu do škôlky a aký prístup mala škôlka voči vašim potrebám?
Teším sa na Vaše príbehy

B



5 komentárov:

  1. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Snad vo vsetkom s Tebou suhlasim. Napriklad aj so spanim. To u nas fungovalo do maleho dvoch rokov a dvoch mesiacov tak, ze maly spal so mnou a manzel v jeho posteli v detskej. Vyplynulo to samo z vyvoja veci, nikto z nas to nebral ako "nutne zlo" alebo cokolvek negativne. On sa vyspal do prace, ja som mala drobca pri sebe celu noc a nemusela som k nemu behat cez cely byt. A hlavne - Janik ma mal pri sebe, citil ma kedykolvek sa v noci zobudil a mal istotu, ze je vsetko ok (a mozno aj vdaka tomu mi spi celu noc od piatich mesiacov).Ist do svojej izby a svojej postele bolo jeho rozhodnutie - ked na to bol zrely a citil, ze by sa mal trochu osamostatnit. Ostatne, takto fungujeme vo vacsine veci, nelameme nic cez koleno (vratane odplienkovania).
    Nastupil do skolky v januari, dva a pol rocny. Nemusela som sa vratit do prace, bolo to rozhodnutie skor s ohladom na jeho potreby. Doma uz nedostaval take podnety, ake potreboval, nech som robila co som robila. Trvalo nam asi 2 mesiace, kym sme vybrali skolku. Vsade som chodila s nim, sledovala, ako reaguje, ako sa k nemu spravaju ucitelky, ako ho vnimaju a ako vnima on ich.
    Dohodli sme sa na adaptacii - prvy den s nim na pol dna, dalsie dni podla toho, ako bude reagovat. Ak bude treba, budem tam s nim viac dni. Asi tyzden a pol chodil len na pol dna, rano som od neho nikdy neodchadzala od rozrevaneho a kriciaceho "mama! mama!" Pomrnkal si, ale upokojil sa, bol ochotny ist na ruky svojej ucitelke a vsetko bolo OK. Na obed sa mi vzdy rozplakal, myslela som, ze preto, lebo z neho opadol stres. Ale akonahle tam zacal ostavat na cely den, zmizol nielen ranny, ale aj poobedny plac. Jemu sa tam jednoducho tak zapacilo, ze chcel spinkat s detmi, chcel s nimi byt aj poobede. Plakal od lutosti, ze ide domov.
    Su to tri mesiace a on je milacikom vsetkych uciteliek. Dokonca minuly tyzden dostal maly darcek od jednej kucharky, ktora by si ho najradsej samou laskou snad aj domov odniesla. Je to usmievavy chlapcek, isty sam sebou, v prostredi, v ktorom sa po dokladnom zoznameni s nim citi dobre. Doma o skolke sice nerozprava, ale stale nam recituje a spieva co sa naucili. :) Vo vela veciach napreduje a my sa nestihame cudovat (na odporucanie riaditelky sme ho dali medzi starsie deti, pretoze je velmi sikovny a vnimavy a pri rovesnikoch by sa nudil).
    Co je mi nesmierne luto je fakt, ze toto u nas poskytuju len sukromne skolky. A aj to nie vsetky. Nasli sa aj take, ktore sa od tych statnych velmi nelisili. :-(

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj Marti,

      Wau, ďakujem za zdielanie, velmi pekne si to popisala.
      Presne ako to opisujes, ze si zvykol, nabral istotu v prostredie, kolektiv a potom bol do konca smutny, ze je cas ist domov :D Presne tak to vnimam aj ja. Dieta samozrejme dospeje do stadia, ze tam ostane a bude mu fajn, len ak mozeme ovplyvnit tu cestu, ktorou tam dojde a rozhodnut, ci to bude cez pocity uzkosti alebo pohody a bezpecia, myslim, ze nie je nad cim premyslat.

      Ja hladam len sukromne skolky, sme v CR a pre ceske zakony, by ho do statnej koli neockovaniu ani nezobrali. I mnohe sukromne beru dotacie na deti a tak sa na ne vztahuju zakony. Ale ako spominas, ten pristup nie je vzdy lepsi len preto, ze je sukromna skolka.

      Ostavam hladat dalej a verim, ze ta prava skolka nam padne do oka a bude sa dat dohodnut na priatelskom adaptacnom programe, a v nasom odplienkovani sa snad tiez posunieme o krok dalej.
      Zda sa, ze mas velmi sikovneho chlapceka a moc vam drzim palce. Je krasne, ked vidis, ze ho lubia aj vlastne uplne cudzi ludia, podmani si ich svojim bejby čarom :D

      Odstrániť
  3. Tak napriklad ja skolku vobec neriesim a ani sa nechystam :-) prave kvoli vsetkemu co si opisala sme sa rozhodli, ze absolutne nevidime dovod, preco by sme mali davat decka do skolky a uz vobec nie vo veku 3 rokov. KEd pozorujem moje detvaky, pride mi to ako uplny nezmysel. Susedky mi vsetky radili: Dajte ho do skolky aspon si trochu oddychnete... ale ja naozaj nepotrebujem oddychovat od mojho syna :-D Popripade "dieta potrebuje kolektiv" - ved ma kamosov na ulici, surodencov, rodicov... nie, dieta nepotrebuje mat okolo seba 15 deti rovnakeho veku, to je neprirodzena a umelo vytvorena situacia. Ma par kamosov, s ktorymi sa pravidelne hrava, viacerych vekovych kategorii - mladsich aj starsich. Ma prirodzenu interakciu s ludmi na dedine - mladsimi i starsimi, takymi aj onakymi, nevidim dovod, preco by som ho mala posielat do skolky ked som sama doma s jeho mladsimi surodencami. takze, ja skusenost so skolkou nemam, ale mam na nu svoj nazor, a ked kazdy rok v septembri pocuvam ako maminky placu ked ich dieta ide prvy krat do skolky, mam pocit, ze by som ich mala lutovat, ale miesto toho citim len hnev a luto mi je tych deti.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jani, veru aj nad tymto som uz premyslala. Manzel uz teraz hovori, ze chce pre maleho homeschooling...akurat sa ho pytam, ze akoze s kym, lebo ja sa na to necitim :D

      Trosku to malemu asi stazujem tym, ze nie som moc zdruzovacia sa maminka a skupinkam na pieskoviskach sa radsej vyhybam. Na dedine je to mozno trosku jednoduchsie, vsetci sa poznaju a decka si behaju. Rodicia sa nemusia stretavat a rozvijat dake priatelstva...neviem, nikdy som na dedine nezila.

      Teraz po navrate do CR som sa rozhodla, ze by som rada na nas naviazala podobne zmyslajucich ludi ako my, a napriklad zacali sme chodit do lesnej skolky na jedno dopoledne a je to uzasne. Velmi prijemna spolocnost, maly sa tam vyhra. Skoda, ze tam maju plno vzdy, hned by sme sa k nim pridali.

      Ked ma dieta dostatok podnetov aj v domacom, ci beznom zivote ako to pises, myslim, ze skolka skutocne nie je nevyhnutna.

      Odstrániť